Pieseň o nás dvoch
PIESEŇ O NÁS DVOCH 1.ČASŤ: IDE SA NA DISKO
Do duše sype sa mi z očí sloh, stmieva sa. Toto je koniec piesne o nás dvoch, stáva sa...
„Zuzi, okamžite to vypni, tak hrozne nahlas počúvaš tú hudbu, že sa určite o chvíľu prídu sťažovať susedia!“
„Áno, mami, už to stíšim!“
„Nestišuj, ale hneď to vypni! A príď za mnou do kuchyne!“
„OK. Už letím. No tak, čo si prosíš?“
„Chcela som ti iba povedať, že ti volala tvoja kamarátka Lucia.“
„A čo chcela?“
„Len ti odkázala, že máš večer ku nej prísť.“
„A to vôbec nevravela, načo?“
„Pokiaľ si pamätám, nie.“
„Dobre mami, tak jej zavolám. Takže večer odchádzate? A môže Lucy u nás spať? Vieš, chvíľu budeme čumieť do telky a potom...potom pôjdeme na chvíľu pozrieť na tú disko, čo som ti spomínala. Pamätáš? Aj tatino súhlasil...“
„No dobre, ale nebuďte dlho, nanajvýš tak do polnoci. A ak budete mať nejaký problém, tak mi zavolaj na mobil. Mark bude doma, keby ste niečo potrebovali. Dostal už inštrukcie. V chladničke som nechala pizzu a.......“
„Dobre!“ -zaznel jasný výkrik zo schodov a už Suzy nebolo. Vbehla do izby, vytočila číslo a vzápätí sa na druhej strane ozvalo:
„Čau, Suzy. Tak prídeš ku mne?“
„Blázniš? Naši večer vypadnú a môžeme byť u nás samé! Pôjdeme na disko.“
„Tak fajn. A... a bude doma aj...“
„Kto? Už to vyklop. Myslíš môj brat? Áno bude, ale bude tu mať aj kamoša Toma. A možno príde aj jeho frajerka Maja...“
„Uf, to je dobré. Aspoň si zo mňa nebude robiť srandu. Je síce len o dva roky starší, ale tvári sa, akoby zjedol všetku múdrosť sveta.“
„A čo si oblečieš? Ja vôbec nemám potuchy. Možno by boli dobre tie nové bordové nohavice...?“
„Chceš tam ísť v nohaviciach? Šibe ti? Zober si tú krátku rifľovú sukňu, ja si dám tú čiernu. Tak príď o piatej, budem ťa čakať. Maj sa.“
Suzy zatiaľ stihla urobiť všetko čo jej mama prikázala. Zvyšný čas vypĺňala počúvaním hudby a premýšľala. Myslela na to, ako sa budú s Lucy večer baviť a tajne dúfala, že na disko nepríde Peťo. Peťo bol jej bývalý chalan, s ktorým sa len pre mesiacom rozišla. Pristihla ho, ako sa vášnivo bozkáva s jej dovtedy celkom dobrou kamarátkou Verou. S Peťom chodili už pár mesiacov, ale ich vzťah nestál za veľa. Sama hľadala dôvod nechať ho, ale nechcela mu zlomiť srdce. Preto keď prišla vhodná príležitosť, urobila bez milosti, čo bolo treba. Teraz sa mu však vyhýbala, lebo keď sa rozchádzali, Peťo chcel aby mu odpustila a dala druhú šancu...
Jej myšlienky prerušil zvonček na dverách. Keďže netušila, koľko je hodín, nebežala ku dverám ako zvyčajne, iba prudko otvorila dvere svojej izby a zakričala: „Mark, prosím, bež otvoriť.“ Jej starší brat s nevôľou zbehol po schodoch a otvoril domové dvere.
„Suzy, to je pre teba“ –zakričal hore na sestru a jej najlepšiu kamarátku pozval dnu.
„No tak, poď ďalej, snáď sa Suzy uráči čo najskôr zbehnúť dolu. Chystáte sa dnes na disku?“ –spýtal sa váhavo, keď nastalo trápne ticho, a to nie, že by bol Mark hanblivý. Iba vždy, keď sa mal možnosť s Lucy rozprávať, bola pri nich aj Suzy, a poväčšine komentoval len ich oblečenie, alebo hádzal ironické poznámky na Lucyn účet. Tá sa za to na neho občas hnevala, lebo z jeho rečí bolo cítiť, že ju považuje za príliš mladú. A to sa sedemnásťročnému dievčaťu nepáčilo.
„Áno, chystáme sa. A ty čo máš na pláne?“ –trochu menej hlasne sa spýtala, pretože aj ona sa s ním nerada rozpráva osamote. Páčil sa jej... Nebola do neho zaľúbená, ale bol veľmi pekný. Vysoký, široké ramená, vlasy slabučko hnedé, blond melír, a oči mal tak krásne prenikavo modré, až sa Lucy triasli kolená, keď na ňu hodil skúmavý pohľad. Stála pred ním v krátkej rifľovej minisukni a tričku s riadnym výstrihom. Bolo to jej najobľúbenejšie, sama vedela, že jej pristane, lebo červená farba zvýrazňovala jej krásne dlhé blond vlasy.
Po tom, ako si ju premeral, dodal: „Ako zvyčajne, príde Maja a možno aj Tom...“
Len čo to dopovedal, zbehla dolu schodmi Suzy.
„Mark, to si mi nemohol zakričať, že je tu Lucy?“
„A ty, čo tu robíš tak skoro?“ – nechápavo hľadela na Lucy.
„Ako skoro? Veď sme boli dohodnuté!“
Suzy pozrela na hodinky a všimla si, že Lucy vlastne už mešká.
„Čo si zaľúbená?“ – dodal Mark s úškrnom na perách a zmizol.
„Pch, zaľúbená, väčšiu hlúposť ani nemohol povedať! Nech mi ešte povie, do koho...“
